Francúzska Guyana

Francúzska Guyana je krajinou kontrastov - predstavuje nezanedbateľnú časť Európy v Južnej Amerike, nájdete tu zmes najrôznejších rás a kultúr a takisto spolužitie najmodernejšej vesmírnej techniky s pôvodnými indiánskymi osadami. Obrovské územie neprebádaného lesa láka milovníkov prírody na dobrodružné výpravy.

Francúzska Guyana je krajinou kontrastov - predstavuje nezanedbateľnú časť Európy v Južnej Amerike, nájdete tu zmes najrôznejších rás a kultúr a takisto spolužitie najmodernejšej vesmírnej techniky s pôvodnými indiánskymi osadami. Obrovské územie neprebádaného lesa láka milovníkov prírody na dobrodružné výpravy.

Až do začiatku 17. storočia popisujeme pod názvom Guyana obrovské územie tiahnúce sa od ústia Amazonky na juhu až po rieku Orenoque na severe. V súčasnosti sa Guyana s rozlohou 1,5 milióna km2 skladá z francúzskeho departmentu – Francúzska Guyana a dvoch bývalých zahraničných kolónií, dnes nezávislých, jednej holandskej – Surinam a druhej anglickej – Guyana.

Francúzska Guyana má viacero "naj" medzi francúzskymi departmentami. Je najväčší s rozlohou 91 000 km2 a je najmenej obývaný, má len 152 000 obyvateľov. Je to department najviac zalesnený – les pokrýva až 96,7% územia, ale zároveň aj najviac urbanizovaný, pretože až 3/4 obyvateľov žijú v hlavnom meste Cayenne. Francúzska Guyana má viac-menej tvar obrovského nepravidelného štvoruholníka so stranami 400 na 320 kilometrov. Z pohľadu celej Južnej Ameriky je to kúsok zelene s ťažko definovateľnými prírodnými hranicami, ktoré prechádzajú na západe do Surinamu a na východe a juhu do Brazílie. Dažďové lesy majú reputáciu "zeleného pekla". Gigantické stromy, vysoká teplota a vlhkosť dávajú dôvod na takéto pomenovanie. Ale tiež fakt, že z 8 miliónov hektárov lesov je ich preskúmaných len 210 000. Lesy tu zostávajú zelené počas celého roka, teda aj v období sucha, pretože listy opadávajú priebežne a veľmi rýchlo dorastajú. Rieky sú na Francúzskej Guyane veľmi často jedinými vnútrozemskými cestami.

Vďaka svojej polohe má Francúzska Guyana rovníkové podnebie, ktoré je pravým opakom karibského. Od decembra do júla trvá obdobie dažďov. Toto vlhké obdobie však nie je jednotvárne - od decembra do februára je "malá sezóna" dažďov po ktorej nasleduje krátka suchá perióda, ktorú domáci volajú "malé marcové leto". "Veľká sezóna" dažďov je následne od apríla do júla. Vo Francúzskej Guyane je veľmi príjemná teplota vzduchu, priemerne 27°C a teplota mora sa pohybuje od 25/26°C vo februári až do 29°C v auguste.

1. augusta 1498 Krištof Kolumbus počas svojej tretej výpravy cez Atlantický oceán, pri hľadaní neznámych zemí z poverenia španielskeho kraľa, vstúpil do Venezuely. Niekoľko dní predtým sa plavil pozdĺž pobrežia Guyany, ale až o dva roky neskôr ju preskúmal Vincent Yánez Pinzon, bývalý kapitán Niny, jednej z Kolumbových lodí.

Okolo roku 1503 sa skupina francúzskych farmárov usadila na niekoľko rokov v oblasti dnešného Cayenne. V čase vlády Henriho IV sa v roku 1604 vydala prvá expedícia vedená kapitánom Danielom de la Rivardiere objavovať Guyanu. V roku 1626 kardinál Richelieu nariaďuje kolonizáciu Guyany, ale mesto Cayenne je nakoniec založené až v roku 1637. Dve nové expedície sa nie veľmi úspešne pokúšajú zaľudniť Guyanu: jedna v roku 1643 s príchodom 300 ľudí a druhá v 1662 s približne 800 nováčikmi. Avšak už od roku 1663 sa na toto územie nasťahovali Holanďania.

Časté a veľmi silné prietrže mračien, promiskuita, zlé ubytovacie podmienky, hladomor, epidémie (syfilis, žltá zimnica a malária) a bitky s pôvodnými obyvateľmi, Indiánmi, veľmi preriedili francúzskych usadlíkov. Po tomto všetkom má Guyana reputáciu veľmi nebezpečnej krajiny. Aj napriek tomu sa v 1763 vojvoda Choiseul rozhodol poslať 15 000 Európanov na jej oficiálnu kolonizáciu. Avšak kvôli všetkým možným vyššie spomínaným chorobám a nezvyku Európanov na rovníkové podnebie a tiež vďaka tomu, že prišli na Guyanu v sezóne najsilnejších dažďov, tam tisícky z týchto nových prisťahovalcov našli len svoju smrť. Tí, čo sa uchránili od tejto hroznej katastrofy, sa uchýlili na súostrovie "Iles du Diable" (Diablovo), kde sa snažili vyzdravieť. A tak vodcovia premenovali súostrovie na "Iles du Salut" (Súostrovie Pozdravu).

Počas 17. a 18. storočia bola Guyana okupovaná raz Holanďanmi, raz Francúzmi. Neskôr sa na územie Guyany rozšírilo aj francúzsko-anglické súperenie. Anglicko sa ho nakoniec na nejaký čas zmocnilo, až kým ho podstúpilo v 1667 Holandsku na základe dohody z Bredy. V roku 1677, v čase vlády Ľudovíta XIV., francúzsky admirál Estrées znova dobyl územie Guyany.

Obchod s černochmi a otrokmi bol počas viacerých storočí hnacím motorom ekonomiky Karibiku a aj Južnej Ameriky. V 16. storočí španielski kolonizátori najprv nútili pracovať domácich Indiánov. Títo však neprežívali v ťažkých podmienkach z dôvodov chorôb a ťažkej práce, a tak Španieli začali privážať otrokov z Afriky, ktorí lepšie znášali prácu v tomto rovníkovom podnebí. V roku 1794 bolo Parížskou zmluvou zrušené otroctvo. Od tohto roku až do 1805 slúži Guyana ako miesto núteného vysťahovania pre politických odporcov rôznych revolučných režimov striedajúcich sa vo Francúzsku. V roku 1802 bolo ale Bonaparteom otroctvo znovu obnovené, čo vyvolalo útek časti čiernych obyvateľov Guyany a tým oslabilo lokálnu pracovnú silu.

Ako odvetné opatrenie na inváziu Francúzov vedených Napoleonom do Portugalska, dav Portugalčanov pôvodom zo susednej Brazílie obsadil Guyanu v januári 1809. Portugalsko tu udržalo svoju suverenitu až do 1817 čo je dátum návratu Guyany pod správu Francúzska. Kolónia tak prežíva obdobie stability a rozvoja ekonomiky vďaka otroctvu na poľnohospodárskych plantážach. Avšak definitívnym zrušením otroctva následne po dekréte z 27. apríla 1848, v Guyane aplikovaným 10. júna 1848, táto relatívna prosperita končí. Na Guyane sa v tomto čase nachádza už len približne 12500 otrokov.

V kolónii sa samozrejme usádzajú najmä noví čierni prisťahovalci, ktorých je omnoho viac ako bielych imigrantov a ich dorozumievacím jazykom sa stáva guyanská kreolčina. Na obnovenie pracovnej sily princ Ľudovít Napoleon (budúci cisár Napoleon III) v roku 1852 rozhodol, že časť odsúdencov bude prevezených na Guyanu. Tu sa datuje vznik trestaneckej kolónie s galejníckymi väzeniami Saint-Laurent-du-Maroni, Saint-Jean-du-Maroni, Kourou, Cayenne a Iles du Salut. S cieľom zaľudnenia Guyany rozhodol, že odsúdenci, ženy aj muži, musia zostať na území toľko rokov, na koľko boli odsúdení. Trestanecké kolónie takto umožňovali nielen odľahčiť nákladné francúzske väzenia, ale tiež prispievať ku ekonomickému vývoju regiónu, pretože po skončení trestu boli odsúdenci nútení zostať žiť na Guyane.

Avšak snaha zvýšiť týmto spôsobom populáciu skončila veľkým neúspechom. V rokoch 1852 až 1939 Guyana privítala viac ako 70000 odsúdených na nútené práce, z toho 2000 žien. Od roku 1855 vyprovokovalo objavenie zlatonosného ložiska medzi časťou odsúdených zlatú horúčku a opustenie prác v kolónii. Ďalšia časť, skoro 90% odsúdencov, zomrelo na následky malárie a žltej zimnice. Počas celého 19. storočia sa trestanci na Guyane dožívali v priemere len niekoľkých mesiacov. Až v roku 1938 boli tieto ťažké práce francúzskym trestným právom zrušené. V roku 1945, po skončení druhej svetovej vojny, bola trestanecká kolónia definitívne zatvorená. Poslední galejníci sa vrátili do Francúzska v 1953.

Henri Charriere, nazývaný "Motýľ", bol jedným z najznámejších galejníkov. Preslávil sa mnohými útekmi v rokoch 1933 až 1941, ktoré mu nakoniec pomohli definitívne znova nájsť slobodu vo Venezuele. Napísal o tom knihu, ktorá sa veľmi rýchlo stala bestsellerom a predalo sa z nej niekoľko miliónov výtlačkov na celom svete.

V roku 1946 sa Guyana stáva Francúzskym zámorským departmentom.

Francúzsku Guyanu obľubujú najmä priaznivci "zelenej turistiky". Prechádzky v lese, objavovanie flóry a fauny, viac-menej športové exkurzie na riekach, to všetko sú možnosti, ktoré sa ponúkajú návštevníkom od prvej chvíle ich pobytu. Pláže s trošku hnedou vodou sa síce nedajú porovnávať s tými v Karibskom mori, ale aj napriek tomu nie sú o nič menej príjemné a ponúkajú možnosti vodných športov okrem potápania. Francúzska Guyana ponúka tiež zaujímavé historické dedičstvo, najmä v Cayenne, na Súostroví Pozdravu (Iles du Salut), v Saint-Laurent-du-Maroni a samozrejme turizmus je viazaný aj na aktivity Vesmírneho centra v Kourou.

Oficiálnym jazykom je francúzština. Etnická rôznorodosť udržiava pri živote rôzne dialekty: V Cacao sa hovorí dialektom hmong, taki-taki (zmes angličtiny, holandštiny, portugalštiny premiešaná s africkými slovami) sa používa v oblasti Maroni. Guyanská kreolčina, ktorá je bližšia francúzštine ako antilská kreolčina, zostáva dorozumievacím jazykom na pobreží. Všetci však veľmi dobre hovoria francúzsky.

V čase, keď sme odlietali na Francúzsku Guyanu, tam práve vrcholila veľká sezóna dažďov a navyše sme na jej spoznanie mali len necelé dva dni. To nám však nezabránilo vidieť jej najzaujímavejšie časti a svoje znalosti doplnené poznatkami z turistických sprievodcov tu priblížiť.

Cayenne

Hlavné mesto Cayenne, ktoré získalo svoje meno podľa legendy o mene syna kráľa Ceperou, šéfa indiánov Galibi, bolo založené obchodníkmi z francúzskeho Rouen v roku 1637. V roku 1643 prichádza do Cayenne spolu s Françoisom Poncet de Brétigny 300 mužov. Poncet kupuje od indiánov Galibi kameň, ktorý dominuje mestu a celej zemi okolo neho. A tak pomenováva kameň Ceperou, menom indiánskeho šéfa.

Všetci obyvatelia sa spoločne pustili do práce, vystavali prvé domy a začali sa živiť najmä poľnohospodárstvom. Mesto prežilo až do súčasnosti a stalo sa z neho hlavné mesto Francúzskej Guyany, ktoré dnes so svojou rozlohou zaberá len 0,3% celkovej rozlohy, ale obývané je až 65% guyanskej populácie.

V centre mesta, najmä na Avenue du Géneral-de-Gaulle a na ulici Krištofa Kolumba, ešte stále môžete nájsť historické domy z dreva a zo surovej tehly s prímesou slamy s balkónmi, verandami a strechami silne prevyšujúcimi ostatné domy. Place des Palmistes vytvára krajinku v meste s typickou zámorskou architektúrou. Za svoje meno vďačí kráľovským palmám, ktoré so svojimi veľkými rovnými kmeňmi stoja okolo sochy Félixa Éboué, guvernéra Guadeloupu a Čadu narodeného v Cayenne. Najstaršie palmy (160 ročné a vysoké 40 metrov) boli nahradené mladými, ktoré ešte nedosahujú výšku tých, ktoré predtým vytvárali z miesta skutočnú katedrálu zelene.

Nad touto palmovou nádherou tróni Le Fort Céperou. Pevnosť bola postavená hneď po príchode Ponceta de Brétigny a jeho mužov v 1643. Po útoku indiánov sa tam 25 Francúzov usadilo a čakali na pomoc. Ale kým tá z Francúzska prišla, prežili len dvaja. Pevnosť sa zväčšovala a rozširovala až do roku 1804, kedy rozširovaniu mesta padol za obeť jej svah. Keďže je to vojenský priestor, pevnosť nie je sprístupnená návštevníkom. Kedysi na jej vrchole zvon oznamoval hodiny a vyzváňal na poplach. Počas veľkého požiaru v roku 1888 zvon smutne hučal desať dní.

Ak chce návštevník zažiť tú pravú atmosfúru Cayenne, určite si nesmie nechať ujsť trh, ktorý ožíva veľmi skoro ráno a ponúka dokonalé exotické predstavenie. Zeleninári hmong, ktorí v noci prišli až z mestečka Cacao, ponúkajú svoju zeleninu. Tu môžeme stretnúť aj niekoľko trhovníkov z Brazílie. Okolo tržnice si môžeme kúpiť čínske korenie. V priľahlých uliciach sú zase obchodíky s oblečením a látkami ponúkanými najmä libanonskými obchodníkmi. Milovníci rýb musia zájsť na rybací trh. Guyanskí rybári odchádzajú večer so svojimi loďkami ďaleko od pobrežia a ráno ponúkajú na predaj všetky svoje čerstvé úlovky.

La route des Plages

Aj na Francúzskej Guyane sa nájdu pekné pláže. A to najmä na "Ceste pláží" na východ od Cayenne. My sme mali smolu na počasie, ale aj tak sa dalo tušiť, čo tieto miesta ponúkajú v období sucha.

Je to nielen pár pekných pláží s bledým pieskom, ale napríklad aj osada Montjoly. Táto samota bola vybudovaná obyvateľmi Martiniku, ktorí z neho utiekli po výbuchu sopky Montagne Pelée v 1902. Z tohto obdobia tu ešte zostali základy školy s typickou guyanskou architektúrou a folklórna pošta.

Na Francúzskej Guyane je množstvo miest, ktoré by určite bolo treba navštíviť. Jedným z nich je aj Zoo Amazonica založené jedným Rakúšanom, ktorý sa tu usadil pred asi 15-timi rokmi. Rudolph Watschinger tu zhromaždil takmer všetky živočíchy, ktoré je veľmi vzácne stretnúť v lese.

Roura a Pohorie Kaw

Oblasť Roura je tzv. zeleným predmestím Cayenne. Celá história oblasti je poznačená dlhou privítacou tradíciou. Dedinka prijala toto meno od Indiánov Aroura, utečencov z Brazílie v roku 1685, ktorí však boli obeťami epidémií a postupne sa okolo roku 1740 vytratili. Územie oblasti Roura od 1977 obýva komunita hmong v mestečku Cacao ale od nedávna aj laoská komunita.

Kúsok ďalej sa nachádza dedinka Dacca. Na konci 80-tych rokov žiada niekoľko laoských rodín o poskytnutie prístrešia v Guyane ako východisko po dlhom blúdení Južnou Amerikou. Odvtedy sa títo noví Guyančania, ku ktorým sa pridali ďalší Laosania z Francúzska, zasvätili zeleninárstvu.

Dedinka Cacao bola založená v 1977 na mieste starej bane na zlato, aby sa tu mohlo uchýliť 550 laoských utečencov (etnikum hmong) pochádzajúcich z thajského tábora. Pod vedením poľnohospodárskeho inžiniera a dvoch farárov, bývalých misionárov v Laose, vyklčovali stovky hektárov lesa a zostrojili si svoj nový domov. Sú to poľnohospodári, zeleninári, ktorí odvážajú svoje produkty na trh do Cayenne, ale tiež šikovní umelci, kováči alebo stolári. Zo začiatku ťažko prijímaní, najmä kreolskou komunitou, ktorá sa veľmi obávala masívneho rozširovania ázijských utečencov, Hmong sú na dobrej ceste k úplnému prispôsobeniu sa.

Kourou

Kourou má zaujímavý osud. Hovoríme samozrejme o Iles du Salut, o temnej histórii vyhnanstva, histórii, ktorá označila na veľmi dlho Guyanu pečaťou nešťastia a smrti. Ale odteraz myslíme skôr na Vesmírne centrum. Funkčné od roku 1968 prenieslo tento francúzsky department do 21. storočia. A ak sa pred založením CSG (Centre spatial guyanais) hovorilo: "Kourou, komunita 580-tich obyvateľov, ktorá stratila všetku dôležitosť", dnes je to úplne inak.

Kourou sa druhýkrát narodilo 19. apríla 1964, kedy sa v Paríži rozhodlo o vytvorení CSG. Mesto nachádzajúce sa okolo jedného obchodného strediska ponúka veľmi málo atrakcií. Na Pointe de Roches zostala z galejníckeho väzenia len jedna fontánka, nábrežie s vežou Dreyfus a starý semafór, ktorý slúžil na komunikáciu s Iles du Salut vzdialenými 15 kilometrov. Vesmírne dobrodružstvo francúzskeho Cap Kennedy kúsok po kúsku vymazáva tragickú históriu starého mesta, ktoré je zhrnuté v smiešnom pokuse o kolonizáciu vojvodom Choiseul v roku 1763.

Centre Spatial Guyanais - CSG

Vybraná medzi 14 možnými miestami sveta reprezentuje Guyana maximum výhod: nízku hustotu obyvateľstva, voľný, otvorený terén, vyhovujúce meteorologické podmienky a pod. Ale najmä blízkosť k rovníku, ktorá je veľmi dôležitá pre vyslanie satelitu na orbit, bola hlavným "tromfom" v rozhodovaní. Takouto výhodou sa americké alebo ruské vesmírne centrá nemôžu pochváliť.

Stavba sa začala v roku 1966. Prvá raketa Veronique vyštartovala 9. apríla 1968 a Diamant vyniesol svoj prvý satelit v 1970. Po neúspechu prvej rakety Europe v roku 1971, kvôli ktorému CSG na nejakú dobu "zaspalo", Európska vesmírna agentúra (Agence spatiale européenne) spustila program Ariane. Prvý štart bol 24. decembra 1979. Odvtedy sú generácie rakiet Ariane úspešné. V noci z 23. na 24. septembra 1997 sa konal stý štart Ariane. Je to nepopierateľný úspech, ktorý posadil európske rakety na prvé miesto pred americké Delta a Atlas. Program Ariane 5 bol po prvom neúspechu v júni 1996 korunovaný úspechom až pri svojom druhom štarte v októbri 1997. V súčasnosti sa robí približne 9 až 10 štartov za rok.

Návšteva v CSG je veľmi zaujímavá. Trvá asi tri hodiny, počas ktorých Vám priamo v riadiacej veži vysvetlia všetko o raketách a premietnu film z celého priebehu štartu. Potom sa vyberiete autobusom na prehliadku odpaľovacích rámp Ariane 4 a 5 a tiež do obrovských hál, kde sa z Európy dovezené časti rakiet skladajú. Ak budete mať šťastie, čo sme my bohužiaľ nemali, tak nejakú raketu pripravujúcu sa na štart aj uvidíte. Navštíviť môžete samozrejme aj múzeum, kde sa dozviete všetko nielen o histórii a súčasnosti vesmírnych projektov, ale v kvalitnom spracovaní a viacerých jazykoch aj o vzniku sveta, astrológii a astronómii. A stretnúť tam môžete aj Gagarina.

Súostrovie Pozdravu (Les Iles du Salut)

Všetci tí, ktorí čítali knihu Motýľ, úžasnú epopeju bývalého galejníka Henriho Charriere, určite nezabudli na ostrovčeky Royale (Kráľovský), Saint-Joseph či Ile du Diable (Diablov ostrov). Ostrovčeky sú od seba vzdialené len niekoľko sto metrov a dnes sú veľkou turistickou atrakciou. Ich mená sú úzko spojené s históriou vyhnanstva, z ktorej si uchovávajú, najmä Royale, veľmi dojemné svedectvá.

Na Royale boli galejníkmi odsúdenci zo všeobecného práva, Saint-Joseph prijímal nenapraviteľných galejníkov a utečencov. Na Diablov ostrov boli posielaní najväčší vzbúrenci. Na ostrove Royale sú ešte stále stopy po utrpení mužov v nekonečnej práci, mnohokrát tak zbytočnej, ktorú museli vykonávať. Nájdeme tu aj nemocnicu rezervovanú personálu galejí, ktorá tiež poskytovala priestor pre beztrestné lekárske testy na galejníkoch. A tiež kasárne nachádzajúce sa na najvyššom bode ostrova, ktoré boli ohradené hradbami. Toto umožňovalo vojakom, nachádzajúcim sa na ostrove, sa tam uchýliť v prípade vzbury galejníkov. Na ostrove bývali aj dozorcovia, ktorí prichádzali so svojimi rodinami minimálne na dva roky.

Saint-Joseph je ostrov disciplinárneho väzenia, kde bol plafón na 150 celách nahradený železnými mrežami. Chodník na streche medzi týmito mrežami umožňoval neustále sledovať väzňov. Títo boli až do 1938 vystavení povinnému tichu a totálnej samote. Diablov ostrov je potom veľmi ťažko prístupný kvôli veľkým vlnám a silnému prúdu.

Toto súostrovie má samozrejme aj svojich slávnych galejníkov. Jedným z nich je už spomínaný Henri Charriere, autor knihy Motýľ. Ďalším je Alfred Dreyfus, odsúdený na doživotie v 1894 za velezradu. Počas štyroch rokov žil v absolútnej samote na Diablovom ostrove obklopený dozorcami, ktorí mali zakázané sa s ním rozprávať. V 1899, po prešetrení jeho prípadu, sa vrátil do Francúzska, omilostený, slobodný a 12. júla 1906 rehabilitovaný.

Benjamin Ullmo, takisto odsúdený za velezradu, ale vinný, zostal na Diablovom ostrove od 1908 do 1923, kedy bol prepustený na podmienečnú slobodu do Cayenne. Zamestnaný ako účtovník vo firme export – import zomrel v tomto meste v 1957.

Francis Lagrange, geniálny falšovateľ, je známy pre svoje perfektné imitácie vzácnych známok, obrazov a bankoviek. Odsúdený bol v 1931 na 10 rokov galejí a sa preslávil aj tým, že dekoroval jednu časť kaplnky na ostrove Royale.

Guillaume Seznec, obvinený z vraždy svojho spoločníka, aj keď telo sa nikdy nenašlo... Nikdy neprestal tvrdiť, že je nevinný, aj napriek tomu bol v 1924 odsúdený na doživotie na nútené práce a v 1927 poslaný na Guyanu. Dekrétom Ministerstva spravodlivosti bol jeho trest znížený na 20 rokov a tak v 1947 sa vrátil vyčerpaný a chorý do Francúzska, kde krátko nato záhadne zomrel.

Saint-Laurent-du-Maroni

Založená v roku 1857, trestanecká osada Saint-Laurent je považovaná za hlavné mesto galejí. Táto bývalá kolónia prežívala po druhej svetovej vojne roky letargie. Bolo to mesto fantómov bez obyvateľov. Príval utečencov zo Surinamu od roku 1983 mu však vrátil populáciu. Saint-Laurent je úžasné mesto, s ktorým sa Cayenne nemôže porovnávať. Pri návšteve nám učarujú veľké ulice, urobené ako podľa pravítka, bohaté domy z pevného materiálu so zastrešenými chodbami medzi dvormi a záhradkami, ktoré sú plné kvetov.

Vnútrozemie Francúzskej Guyany

Neexistuje tu žiadna cesta, len les, les a les všade, kde sa pozriete. Ak chcete prejsť niekam do vnútrozemia, prípadne na opačnú stranu Guyany, jediný spôsob je použiť lietadlo. Z jeho paluby sa Vám naskytne pohľad na stovky kilometrov lesa narušeného len kde-tu riekou.

Toto bola naša prvá a zatiaľ jediná cesta do Južnej Ameriky. Bohužiaľ v zlom období a na veľmi krátky čas na to, aby sme z nej spoznali všetko, čo za spoznanie a videnie stojí. Ale prvý krok sme urobili a pri najbližšej ceste do tejto časti sveta sa na ňu určite pozrieme z bližšia.

komentáře...

Máte k tématu co říci? Je něco jinak? Chcete něco doplnit? Dejte nám prosím vědět!

Před odesláním vašeho komentáře si prosím přečtěte pravidla pro psaní příspěvků. Dále prosím, nepoužívejte HTML formátování, nebude zohledněno!

přidat komentář

Diashow Aljaska 2017